Čo si myslia osobnosti z politiky,
kultúry a ekonomiky
Niektorí emigrujú dobrovoľne. Sťahujú sa za lepšou prácou, štúdiom alebo rodinou. Veľkú časť migrantov však tvoria ľudia, ktorí opúšťajú svoj domov nedobrovoľne. V ich krajine zúri vojna, prírodné katastrofy alebo sú prenasledovaní na základe rasy, vierovyznania či pohlavia. Vďaka Medzinárodnému právu má každý človek, ktorý migrujú nedobrovoľne, nárok požiadať inú krajinu o ochranu, o azyl.
Vojenský konflikt trvá už od roku 2011, kedy vypukla prvá vlna protestov proti vláde prezidenta Baššára al-Asada a jedinej vládnucej strane Baas. Krajina je totálne zbombardovaná, doteraz v nej zahynulo viac než 100 000 ľudí. Obyvatelia Sýrie už prestávajú veriť, že konflikt niekedy skončí. Dochádzajú im úspory, zadlžujú sa a podnikajú riskantnú cestu do Európy. [1]
Rovnako ako v Sýrii, vyostrené a dlhotrvajúce vojenské konflikty vedú ľudí k rozhodnutiu odísť do bezpečnejších krajín. Afganistan je takisto postihnutý expanziou Islamského štátu, ktorý dobyl obrovské územia v severnej Sýrii aj v Iraku.
Táto krajina patrí k narýchlejšie sa vyľudňujúcim na svete. Každý mesiac z nej v dôsledku sporov o hranicu s Etiópiou odíde viac než 500 obyvateľov.[2] V správe z roku 2014 OSN uvádza, že „v Eritrei sa uplatňuje vláda strachu nad jednotlivcami, ktorí sú každodenne zadržiavaní, mučení, alebo súdení bez súdneho procesu.“ [3]
Somálčania denne hladujú a bojujú v občianskej vojne. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, každý tretí obyvateľ už vo svojom živote zažil mučenie alebo znásilnenie.[4] Jednou z hnacích síl migrácie je aj intenzívna prítomnosť prevádzačov, ktorí si takto zarábajú na živobytie, a zároveň robia z cesty do bezpečných a vzdialených krajín normálnu vec.[5]
Migrantom smerujúcim z utečeneckých táborov v Turecku a Libanone do bohatých krajín do západnej Európy by nemal byť priznaný štatút utečenca, ale ekonomického migranta.
